Ako rozvíjať samostatnosť a zodpovednosť dieťaťa

    Mnohí rodičia sa podieľajú na všetkých aktivitách svojich detí, robia za nich rozhodnutia, riešia za nich problémy. Robia častokrát za deti veci, ktoré by zvládli bez problémov samé. Je to buď z dôvodu, že si myslia, že nie sú na to ich deti dosť veľké, alebo preto, že to deti nedokážu robiť dostatočne rýchlo a kvalitne a tak rodičia stratia trpezlivosť a urobia to radšej sami. Toto však deti odrádza, rozvíja v nich pocit menejcennosti a buduje presvedčenie, že sa majú spoliehať skôr na druhých, než na seba. Čo môžeme urobiť, aby sme to zmenili a vychovali z dieťaťa zrelú, samostatnú osobnosť, s vlastnými názormi, ktorá sa v živote nestratí a bude si vedieť poradiť s rôznymi prekážkami?

Malé deti majú od raného detstva prirodzenú túžbu vykonávať všetky činnosti, ktoré pozorujú naokolo a my by sme ich v tom mali podporovať, aby si ich osvojili. Pripomenieme si výroky Márie Montessori „Nerob za deti to, čo vedia urobiť samé.“ a „Pomôž mi, aby som to zvládol sám.“  Ak od raného detstva vedieme dieťa k tomu, aby sa vedelo samostatne obliecť, najesť, byť sebestačné, samostatne sa rozhodovať a riešiť problémy, zapájať sa do domácich prác a postupne sa ich naučiť aj samostatne vykonávať, vytvárame tým postupne podmienky pre rozvoj detskej samostatnosti a tým aj sebavedomia.

Naučiť dieťa samostatnosti nie je jednoduchá cesta. Neznamená to, že si sadneme k televízii a dieťa necháme napospas sebe samému. Naopak, vyžaduje si to ešte viac rodičovskej energie a času. Je jednoduchšie do dieťaťa natlačiť jedlo bez neporiadku, akoby sme ho nechali nech skúša jesť samé, za cenu, že bude po ňom špinavá dlážka. Samozrejme dieťaťu musíme najprv ukázať ako sa čo robí, teda najskôr by sme mali byť pri ňom, pomáhať mu a povzbudzovať ho. Ak dovolíme 3-ročnému dieťaťu polievať kvety, hneď sa mu to nepodarí. Môže sa stať, že dieťa prevráti kvetináč, rozsype hlinu, preleje kvet a voda bude všade na dlážke. Lenže práve takto, prostredníctvom konania, sa dieťa učí koordinovať pohyby, chápať následky a naprávať chyby. Rodič je tam podporujúca láskavá kontrola, ktorá dopomáha dieťaťu, aby to zvládlo samé. Vzorec je jasný: najprv ukážete dieťaťu činnosť, potom ju vykonávate spoločne s dieťaťom, potom to robí samo, vy mu dôverujete a posmeľujete ho,  a keď treba, mu pomáhate. A napokon všetko robí samo a ste naňho pyšní.

Pre dieťa je dôležité vedieť, že je naňho rodič pyšný, pretože pocit úspechu je hybný faktor rozvoja.

Uvádzame niekoľko príkladov, ktorými sa dieťa učí byť samostatné a zodpovedné:

Sebaobslužné činnosti

Dvojročné dieťa si už vie vyzuť topánky, neskôr sa ich potom začne pokúšať obuť. Avšak častokrát túto jeho snahu nerozvíjame ďalej a radšej ho vyzúvame a obúvame my, lebo je to rýchlejšie. Čo si z toho dieťa berie? Porozmýšľajte tiež nad tým, či svojmu dieťaťu zapínate bundu, dávate mu šál a čiapku, hoci to zvládne už samé. Bohužiaľ je dnes čoraz častejšie viditeľný jav, že dieťa ovláda aplikácie v tablete a vie abecedu skôr, než sa naučí obliekať, obúvať, zapnúť si zips, ísť samo na WC, vysmrkať si nos.

Domáce práce

Od raného detstva nám deti ukazujú, že chcú veci robiť sami. Malé dieťa sa načiahne za lyžičkou, pretože sa chce pokúsiť samo nakŕmiť. Vidí matku čistiť topánky, umývať podlahu, polievať kvety a chce to tiež vyskúšať. Príliš často ich však odhovárame od týchto prvých pokusov, aby sme sa vyhli neporiadku, čím ich odrádzame. Pritom malé deti majú ohromnú radosť z vlastnej schopnosti, ak majú príležitosť ukázať ju a pomáhať. Neodháňajte dieťa, keď prejaví od malička záujem pomôcť s domácimi prácami. Ten záujem sa neskôr vytratí. Preto je potrebné budovať návyk úplne odmala. Práve v najranejšom detstve dokážeme deťom vštepiť dobré návyky tým, že im dovolíme v domácnosti pomáhať a pracovať spolu s nami. Malé deti to nevnímajú ako nenávidenú povinnosť, ale ako spôsob ako byť užitoční a postupne si všetky tieto návyky osvoja a zautomatizujú. Buďme preto vnímaví pri pokusoch dieťaťa byť užitočné. Dvadsaťmesačná Laura chcela pomôcť matke s nákupom. V prvom momente jej chcela matka povedať, že nákup by neodniesla, je príliš ťažký a ona malá. Vzápätí sa zháčila a podala dcérke vrecko do ktorého dala časť nákupu, ktorý bola schopná odniesť a celú cestu domov sa pozerala na pyšné, šťastné dieťa, nesúce nákup.  Nechajte nech vám dieťa pomáha s nákupom, dajte mu malú tašku, ktorú vládze odniesť aj samé. Nechajte ho pomôcť vybaliť a uložiť nákup. Dovoľte mu povysávať koberec, pomôcť prestrieť stôl, naliať si vodu, priniesť poštu zo schránky, vyniesť smeti, odložiť špinavú bielizeň do koša, pomáhať pri varení, vyložiť umývačku riadu, upratať si izbu, postlať posteľ. Takéto každodenné aktivity deťom rozvíjajú sebavedomie, pretože odrážajú ich užitočnosť a samostatnosť.

Deti, ktoré sa naučili doma pomáhať sú tiež zodpovednejšie, cieľavedomejšie a vytrvalejšie v školskom prostredí. Dokážu totiž prekonávať lenivosť a dokážu urobiť aj to, čo považujú za nudné. Zároveň v nich pestujeme zmysel pre poriadok, čistotu a vedieme ho k samostatnej práci.

Robenie chýb

Často sa ako rodičia príliš obávame, deti neustále sledujeme, pokúšame sa predísť ich chybám, sústavne ich opravujeme a napomíname. Takýto prístup vyjadruje nedostatok dôvery v naše deti a zbavuje ich odvahy.  Dovoľte teda dieťaťu robiť chyby a nechajte ho niesť zodpovednosť za ne, hľadať kreatívne riešenia na ich zvládnutie. Dieťa by malo pochopiť, že jeho konanie môže viesť k určitým následkom. Ak nedoprajeme dieťaťu skúsenosti s vlastnými chybami, zbavujeme ho možnosti analyzovať, robiť závery, predvídať a napokon aj naprávať chyby. Rozbitá šálka, rozliata voda, buchnuté koleno – to sú životné skúsenosti dieťaťa, z ktorých sa učí. Či to bude skúsenosť brzdiaca aktivitu a traumatizujúca pre sebahodnotenie dieťaťa, alebo skúsenosť podporujúca jeho vývin, závisí od reakcie a konania dospelého. Najvhodnejší spôsob na poučenie pre dieťa je pomôcť mu nájsť spôsob, ako by to mohlo samé vyriešiť. Napr. pri rozbitej šálke ho primerane k jeho možnostiam podporiť k uprataniu.

Samostatnosť v rozhodovaní

Nechajte dieťa čo najčastejšie sa samostatne rozhodovať. Sebavedomie dieťaťa budujeme tým, že mu dôverujeme a necháme ho, pokiaľ je to možné, rozhodovať samé za seba. Vždy sa nájde na to veľa možností. Môžeme dieťa požiadať, aby vybralo samé darček pre príbuzného. Dávať mu na výber zo šiat, ktoré si oblečie. Ak si odmietne dať v zime rukavice, nechajte ho, je to jeho voľba, pocíti prirodzený následok, že mu bude zima na ruky a poučí sa z toho. Môžete dieťa nechať, nech si ono samo vyberie krúžok, ktorý bude navštevovať. Môže mu poradiť, výber s ním prediskutovať, ale výber nechajte na dieťati. Samozrejme ponechať rozhodovanie v niektorých veciach na dieťa musí byť primerané jeho veku a možnostiam. Najlepším spôsobom, najmä u menších detí, je ponúknuť mu na výber z dvoch variant, oboch prijateľných pre dieťa aj rodiča (napr. „Chceš si obliecť modré alebo žlté tričko?“. „Na raňajky si prosíš chlebík alebo vločky?“).

Sledovanie času

Už v prvých ročníkoch základnej školy treba dieťa viesť k tomu, aby si sledovalo svoj čas. Rozprávať sa s ním o tom, koľko času trvá cesta do školy a koľko potrebuje na raňajky a vychystanie sa, aby si naplánoval kedy vstať a stihol prísť načas do školy. Učiť dieťa plánovať si čas, nešuchtať sa a nechodiť neskoro bez toho, aby ho rodič neustále súril a dirigoval, je dôležité práve na prvom stupni. Keď ešte má úctu k učeniu a túži byť dobrým žiakom. Keď má osobnú motiváciu prísť do školy načas. Pretože s osobnou motiváciou je najjednoduchšie vypestovať zodpovednosť a samostatnosť.

Kontrola školskej tašky

Nechajte nech dieťa prevezme zodpovednosť za prípravu do školy do vlastných rúk. Spočiatku to možno bude stáť nejaké poznámky v žiackej knižke, ale postupne sa dostavia aj pozitívne výsledky. Keď  mama kontroluje chystanie školskej aktovky v prvom štvrťroku prvej triedy, je to v poriadku. Je však dôležité postupne, prostredníctvom kontroly, naučiť dieťa spôsobom sebakontroly. Ak si zabudne farbičky na výtvarnú výchovu, čo také strašné sa stane? Príde na hodinu bez farbičiek a pocíti následky svojej zábudlivosti. Samostatne bude riešiť náhlu komplikáciu, napríklad poprosí suseda v lavici, aby mohol používať jeho farbičky. Ak sa mu nepodarí dohovoriť sa s ním, tak dostane päťku. Aj to je skúsenosť, z ktorej možno vyvodiť záver a poučiť sa, že si musí pozornejšie chystať aktovku.

Domáce úlohy

Domáce úlohy sú zodpovednosťou dieťaťa. Rodič by mal zostať bokom, okrem prípadov, keď dieťa potrebuje niečo dovysvetliť alebo pomôcť. Ak zabudne na domácu úlohu, alebo sa rozhodne si ju neurobiť, zistí, že v škole sa mu nebude dobre dariť.

    Uviedli sme len niekoľko možností, kedy môžeme dieťaťu prejaviť dôveru a povzbudiť ho k samostatnosti. V živote sa nám ich naskytuje neskutočne veľa, treba však byť k týmto možnostiam vnímavý a prekonať aj svoj vlastný strach. Ak dieťa vedieme k samostatnosti, učíme ho tým aj zodpovednosti, byť zodpovedné za to, čo robí. Ak dieťa vie samostatne konať, podporuje to aj jeho sebavedomie. Ak dieťa učíme primerane veku prispievať k chodu domácnosti, rozvíja sa tiež jeho pocit užitočnosti a jeho schopnosť prispievať a spolupracovať v spoločnosti. Všetky tieto charakteristiky sú dobrým predpokladom, aby dieťa úspešne zvládlo úlohy školy a tiež úlohy života.

Spracovala: Mgr. Mária Troupová, CPPPaP Šaľa

 

 

Použitá literatúra

BYKOVOVÁ, A.: Samostatné dieťa alebo ako sa stať lenivou mamou. Bratislava: IKAR, 2018. ISBN 978-80-551-6022-1.

DREIKURS, R., SOLTZOVÁ, V.: Deti ako výzva. Bratislava: Adlerovská psychoterapeutická spoločnosť s.r.o., 2012. ISBN 978-80-970869-0-9.

WALTON, F. X.: Ako porozumieť deťom a adolescentom. Bratislava: Slovenská adlerovská spoločnosť, 2008. ISBN 978-80-970089-0-1.